Všetci rodičia to poznajú. Narodí sa im bábätko. Tešia sa. A tešia sa, kedy začne papať aj iné, ako mliečko. Kedy sa mu už prereže prvý zúbok. A potom ďalšie. Áno, potom sa už pokojnejšie vyspíme. Keď ochorie, čakáme, kedy mu bude lepšie, lebo choroby a boliestky detí koľkokrát bolia viac ich rodičov. A kedy už pôjde do školy a prvýkrát na výlet a bude spať mimo domu a mama ho nebude môcť prikryť, keď zaspí a dať mu tajne pusu do voňavých vlasov, aj keď je už v puberte. Ach, kedy už vyrastie z tej puberty a bude s ním normálna reč?! Dokončí školu a vyletí z hniezda a nájde si ten náš chlapec dobré, milé dievča, ktoré ho bude ľúbiť. A potom... Chceme sa tešiť z vnúčat a pravnúčat a tak dokola.
Presťahovali sme sa do tohto malého malebného mestečka blízko krásnej prírody a neďaleko od diaľnice, keď boli deti ešte malé. Povedala som, že do Bratislavy nejdem, lebo nechcem vychovávať deti, kde sa ich budem báť pustiť von. Sama som si vo veľkom meste svoje užila. Vrbové mi prišlo ako nádherné bezpečné miesto, kde sa všade dostanete po svojich, ale na druhej strane, máte tu všetko od obchodov, cez poštu, banky, až po zdravotné stredisko. A kľud a bezpečie. Áno, štatisticky je to možno jedno z najbezpečnejších miest na bývanie. Ale Marekovým blízkym a všetkým podobným ľuďom sú štatistiky v určitom momente nanič. Pretože všade žijú ľudia takí aj onakí.
Pre mňa toto mestečko posmutnelo a som sklamaná. Ako moja dcéra poznamenala, možno sme Roberta a jeho syna bežne stretávali na ulici, v obchode. A mysleli sme si, že sú normálni. A nie sú. Bohužiaľ pre jeden mladý začínajúci sa život nie dosť na to, aby boli niekde zavretí a liečení. Držím palce všetkým psychológom, ktorým sa 13-ročný mladý muž bez trestoprávnej zodpovednosti dostane do rúk. Aby v ňom zachránili všetko dobré, čo sa ešte zachrániť dá. AK sa dá.