Pracovný pohovor - ako ma takmer vyviedol z rovnováhy.

Autor: Miroslava Zifčáková | 23.8.2016 o 17:24 | Karma článku: 11,36 | Prečítané:  7666x

     "Pozývame vás na pohovor na pozíciu knihovníka, o ktorú ste písomne žiadali." "Ale ja som mala záujem o kultúrno-výchovného pracovníka." "Aha, no dobre, ale prídete? V utorok o 13.00." "Áno, prídem, v utorok o trinástej."

     Ráno o 5.30 budíček, musíme vyzdvihnúť syna z tábora medzi ôsmou a deviatou. Odtiaľ rýchlo domov, už cestou si rozdeľujeme kompetencie - ty vybalíš kufor, dáš prať, ja nastrúham uhorky, hodím na panvicu mäso, najeme sa a to akurát stihneš. Na pohovor do knižnice som prišla o desať minút skôr. Prekvapila ma účasť. Dvanásť ľudí aj so mnou. Trošku som poblúdila, ale milá pani v bielych nohaviciach ako v nemocnici ma nasmerovala. Ďakujem jej. Vo vestibule sme čakali sediac aj stojac asi 10 minút a zatiaľ prichádzali ďalší. Takmer presne nás pani riaditeľka premiestnila do inej čakacej miestnosti, vraj prídu ďalší. Na stenách viselo plno zvláštnych farebných látok.

     Prešlo asi 10 minút. Nič. 15. Stále nič. Začína to vyzerať ako "hra na ticho", ktorú sme hrali na sociálno-psychologickom výcviku v škole. Čaká sa na to, kto sa ako prejaví. Slečna predo mnou si zapchala uši slúchadlami a vzdychla. Strhla vlnu povzdychov. Prešlo ďalších dlhých 5 minút. Ďalšia pani začala nervózne šťukať perom, ale ostatní stále trpezlivo vyčkávali len sem-tam pokyvujúc preloženou nohou. Po pol hodine sa takmer súčasne postavili dve dámy a odišli. Napadlo mi - nejde tu o hru na najtrpezlivejšieho? Hlúposť. Nie sme v americkom študentskom psychologickom filme. Odchádza ďalšia. Slečna so slúchadlami vzdychá hlasnejšie, vstala, išla sa prejsť a rozmýšľa, čo by sa dalo robiť. Stále nikto nič nevraví. Nie je to ako na návšteve u lekára, nerozprávame si navzájom diagnózy, mlčíme proti sebe - sme konkurencia. Ja som si prezrela už aj trojdňové príspevky na facebooku, o chvíľu mi skončí baterka aj trpezlivosť. Aj ja chcem odísť.

     Slečna so slúchadlami odchádza. Zabudli na nás? Všade je sterilné ticho. 59 minút. Ostalo nás už len sedem. Po hodine sa jedna pani pýta: "Čo je toto za pohovor?" Z duše mi hovorí. Pán vedľa sa chytí možnosti čokoľvek povedať: "Horšie, ako u zubára. Vonku je ďalších 15 ľudí." "A volajú niekoho dovnútra?" "Ja neviem." "Už viem, ako to prebieha - kto zostane, ten to dostane." Smiech. Som rada, že nie som sama s týmito myšlienkami.

     Ďalších 15 minút. "Mohli mi povedať, že si mám doniesť niečo na jedenie." To tá milá pani uvoľňovačka atmosféry. Chvíľa ticha, niektorí začínajú vstávať, zvislé žalúzie buchocú o parapetu, nie, to pán trpezlivý oproti stratil nervy a búcha hlavou o stôl. Neprekvapuje ma to. Všetci šomrú. Buchot. Tentokrát o stenu. Nervózna pani strháva závesy zo stien, balí sa do nich a tancuje, krúti sa, celý dav ľudí tancuje... Buchot, buch, buch. Prepáčte, zmohli ma driemoty. Alebo len uniesla fantázia, aby sa tu niečo dialo. Hodina a pol, vraj už vybavili štyroch ľudí. Nikto nás neprivítal na pohovore, nevysvetlil organizáciu, neobťažoval sa stratiť s nami slovo.

     Presunula som sa do hlavnej miestnosti pred dvere pani riaditeľky a pýtam sa, podľa akého kľúča nás volajú dnu. "No, kto tu stojí, toho zavolajú dnu." Tak teda zostávam. Pozerám, 5 ľudí predo mnou, o chvíľu prichádza šiesty, siedma, všetci dopredu, vraj prišli už o trištvrte na jednu. Hneď za nimi ďalšia pani - "Ja som si len zaniesla domov nákup". Aha. 8 ľudí predo mnou (zatiaľ), asi 6-7 ľudí vybavených, sme tu dve a pol hodiny. Jednoduchá matematika nepustí: budeme tu večnosť. Ďakujem, neprosím si. Sterilné ticho, ktoré mi hučí na pozdrav, ma ubezpečuje v presvedčení, že robím dobre. 

     Moja autoalibistická myšlienka mi pri odchode znie v hlave: "Ako asi vyzerá spolupráca a organizácia čohokoľvek v tejto inštitúcii, keď pohovor vyzeral takto?"  

    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?