Víkendové potulky po Krakove.

Autor: Miroslava Zifčáková | 16.3.2016 o 14:09 | Karma článku: 6,95 | Prečítané:  688x

     Naše dcéry asi začuli, ako sme sa jeden večer zasnívali o tom, kam by sme sa chceli ísť niekedy pozrieť. Pod vianočným stromčekom sme si našli poukaz na tri dni v hoteli Conrad v Krakove. No to bol nápad!

     Hneď sme si našli pozíciu hotela na nejakej internetovej stránke a potešilo nás, že to síce nie je blízko centra, ale hneď vedľa stanice metra. Tí, ktorí poznáte Krakov, sa asi usmievate, pretože dobre viete, že v Krakove žiadne metro nie je. My sme to nevedeli, a tak nás táto správa potešila. Naozaj existuje stránka s mapou krakovského metra a či už je to nezrealizovaný plán, alebo žart, dopravu do centra sme museli vyriešiť taxíkmi. Ak sa chcete po Krakove premiestňovať taxíkom, je dobre si pozrieť na okienku taxu za jeden kilometer. Zvyčajne je to 1,80, ale aj 2,30 či 2,80 zlotych. Je rozdiel, či si potom pred hotelom taxikár vypýta 16, 23, alebo 36 zlotych. Samozrejme, trasa tiež nie je vždy najkratšia možná.

     Krakov bol pre mňa nádherným prekvapením. Veľmi rada sa vraciam do Prahy, vždy ma rovnako silno zhltne atmosféra centra a Hradčan a vždy sa poriadne nachodíme. Krakov nás zhltol vrúcnou provinčnou atmosférou bez otlakov na nohách a s vyššou koncentráciou historických objektov, na ktorých sme si mohli popásť oči. A keďže s manželom nie sme zberatelia skalpov, nechávame našej turistike voľný, možno trochu lenivý priebeh podľa momentálnej chuti objavovať kultúru, históriu, informácie, kulinárske zážitky aj chuť dobrého vína, čaju, či kávy. Radi sa len tak motáme po uličkách a ak nenájdeme všetko, čo ponúkala turistická mapa, nič sa nestane.

     Prvý deň nás zlákal Rynek Glowny s prekrásnou katedrálou a trhom a na ktorúkoľvek stranu sme sa zadívali, radosť bola pozerať. Taxikára sme sa vopred spýtali, kde by sme sa mohli dobre naobedovať a on vraj u Babči Maliny. Vysadil nás na Szpitalnej ulici hneď pri Babči. Už názov sa nám páčil a o to viac interiér aj s nápadom. Na prízemí je self service, pri okienku si objednáte a zjete pri krásnych drevených stoloch priamo tam, alebo na poschodí, alebo máte možnosť zísť dole do luxusne a zároveň domácky zariadenej reštaurácie, kde vás obslúžia. Aj v cene je rozdiel - zatiaľčo napríklad rajčinová smotanová (výborná) polievka pri okienku stála 6 zlotych, v reštaurácii to bolo 8. Len pre porovnanie, na Rynku Glownom som našla v jedálnom lístku polievku za 19. Takže ak máte chuť na poľskú domácu kuchyňu v peknom prostredí a za slušnú cenu, odporúčam Babču Malinu.

     Atmosféru Rynku Glowneho okrem holubov nádherne dopĺňajú vyparádené kone ťahajúce otvorené aj uzavreté biele koče, ktoré sú večer dômyselne podsvietené a vyzerajú ako vystrihnuté z Popolušky. Odolali sme, aby sme si niečo nechali aj na ďalšie dva dni. Ale čo s načatým večerom? Dopočuli sme sa, že pod týmto námestím by sa malo nachádzať sprístupnené podzemie. Áno a počet lístkov je na určitý čas limitovaný a keďže boli práve voľné, rozhodli sme sa ísť hneď. Prekvapilo aj potešilo nás, že večer o siedmej nás tam ešte pustili. Úchvatné, koľko práce ich muselo stáť vytvoriť takúto podzemnú expozíciu. S chalúpkou kováča, či zlatníka, s autentickými zvukmi, archeologické nálezy mincí, šperkov, kostier, veľmi zaujímavo premietnutý priebeh dejín poľských panovníkov na polkruhovom plátne, z ktorého sa nám najskôr zatočila hlava, ale potom nás vtiahol premyslenou grafickou úpravou a na konci expozície nás príjemne prekvapili obrazy panovníkov, ktoré na nás (podobne ako obrazy v Harry Potterovi) žmurkli, uklonili sa, mávli rukou. Veľmi príjemné ukončenie dňa.

     V sobotu, čo nebol najšťastnejší nápad, sme sa vybrali do židovskej štvrti Kazimierz, ktorá bola pôvodne samostatným mestečkom, ale v súčasnosti je časťou Krakova a z centra tam bez problémov prídete aj peši. Starý aj nový cintorín boli zavreté a aj niektoré synagogy. Vošli sme do Chrámu božieho tela na ulici Božego ciala. V interiéri sme našli prekrásne spojenie kontrastov sivého kameňa a červenej tehly. Tichúčko sme sa pokochali v nádhernej výzdobe, pretože práve prebiehali bohoslužby a pokračovali sme v objavovaní ďalších skvostov architektúry. V Starej synagoge sme stretli mladých amerických študentov, ktorí mali pripravené krátke prezentácie o židovskom mestečku, zvykoch, živote, histórii a jeden po druhom to odprezentovali ostatným. Pekný nápad, boli si sami sebe sprievodcami. Dozvedeli sme sa všeličo nové o živote poľských Židov. Nepôsobilo to na mňa tak depresívne, ako v Prahe. Možno práve preto, že všetky informácie a fotografie sa týkali ich bežného života. Žiadne obrázky nakreslené deťmi v "pracovných" táboroch. Akoby sa nič zlé nechystalo. Do Schindlerovej továrne sme nešli. Mali sme málo času. A chuti.

     Neďaleko Starej synagogy na námestíčku s reštauráciami sme objavili reštauráciu Ariel, kde sme si naozaj pochutili v príjemnom prostredí (hoci kóšer menu to nebolo) a potom nám ešte nedalo a na opačnej strane námestíčka sme vošli do dverí s nápisom "Sklad towarow rožnych". Dýchla na nás prvá polovica 20. storočia a hoci ja som povedala, že možno by som tu aj tam utrela trochu prachu, vyprala obrúsok (ktorý by sa asi rozpadol, lebo si naozaj pamätá druhú svetovú), alebo by som dala ten krivý šuflíček vodorovne, môj manžel by nemenil nič. A mal pravdu. Zastal tam čas a bolo tam kúzelne. Čím dlhšie sme tam sedeli, tým menej sa mi odtiaľ chcelo ísť. Prišla som na chuť tej zabudnutej elegancii s nádychom sentimentu vecí, ktoré nepoznáte, ale predsa sa vám zdajú také blízke, akoby z babičkinej komory. Reštaurácia je ocenená ako jedna z najautentickejších na svete a kuchyňa vraj tiež kvalitou nezaostáva.

     Na Pľacu nowom sme neodolali klopadlu na dvere s vyobrazením koníka, hoci ho naše dvere asi ani neunesú, ale takú vec si jednoducho nemôžete nekúpiť, lebo ste po nej vždy túžili. Smiešne, viem. Všade postávali ľudia so zapiekankou a vyzerala a voňala veľmi vábivo. Atmosféra starého trhu, len nikto mi nič nenútil a to sa mi páčilo.

     Večeru sme si zvolili v indickej reštaurácii hneď vedľa Maleho rynku. Výborne sme sa najedli. Na výber sú jedlá nepikantné, stredne, veľmi a indicko pikantné. Zvolili sme tie stredne, ale nemuseli sme sa báť ani tých viac. Naozaj vynikajúce jedlo a tie ich placky potreté cesnakom, jedna báseň. Čo ma trochu prekvapilo, bol jediný záchod pre všetkých - ženy, mužov aj personál. Naozaj si neviem predstaviť, že by na Slovensku "hygiena" schválila otvorenie reštaurácie s jedinou toaletou. Či my nie sme až príliš úzkostliví?

     Deň odchodu bol zasvätený návšteve hradu Wawel. Bola nedeľa pred dvanástou a katedrálu otvárali o pol jednej. Nevadí, zatiaľ sa poobzeráme. Prešli sme popri katedrále doľava na átriové nádvorie, ktoré hneď budí dojem, že ste videli rozprávku, alebo film, ktorý sa tu natáčal. Objavili sme galériu, ale pani, vraj potrebujeme lístky. Našli sme rastúci rad na lístky do katedrály, ale po chvíli sme si prečítali, že tam sa lístky do galérie nekupujú. A do hlavnej časti katedrály sa aj tak dostanete bez lístkov. V zámočku na druhej strane nádvoria sme našli správne lístky do galérie a boli zdarma. Super, to sa nám páčilo, len sme nerozumeli, prečo potrebujeme lístky z opačnej strany hradného dvora. Milej pani v galérii sme odovzdali lístky, ona sa na nás usmiala a hor sa na obrazy. Vybrali sme sa za ostatnými podľa šípok hore po krásnych kamenných schodoch - jedno poschodie, druhé, tretie, prvá komnata potiahnutá čiernym súknom, druhá, prítmie, skupina ľudí a tam - obraz. Jeden - Dáma s hranostajom od Leonarda da Vinciho. Usmiali sme sa na seba. Aha. Ale bola krásna, tá dáma so zvieratkom v náručí, tiež sa trošilinku, akoby pol kútikom usmievala. Bolo to trochu smiešne a ona to vedela. Každopádne, Poliaci si vedia oceniť vlastníctvo takého jedinečného originálu.

     Celkový dojem z Krakova prekonal moje očakávania, aj tie, ktoré som nemala. Dokonca s mojou schopnosťou sa strácať, som sa tam cítila, akoby som to tam poznala. Nestrácala som sa v uličkách, poznávala som miesta, kadiaľ som prešla. Poľština sa mi páči od čias, kedy som bola s rodičmi v kine na film Mastičkár a po pol hodine som si uvedomila, že som prestala čítať titulky. Do Krakova sa rada vrátim, určite by som znova zašla do Kazimierzu, na hrad aj na Rynek glowny, ubytovala by som sa bližšie k centru, s metrom by som radšej nepočítala a ešte by som možno predsa len navštívila aj Schindlerovu továreň, aspoň na chvíľu a soľnú baňu, tá vraj stojí za to. Nabudúce. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?