Taliansky študent - rozlúčka.

Autor: Miroslava Zifčáková | 12.2.2016 o 16:59 | Karma článku: 9,07 | Prečítané:  817x

Zdá sa, že sme si jeho pobyt u nás navzájom užili, pretože sa nám zdá, akoby len teraz k nám prišiel a ani jemu sa od nás veľmi nechcelo. Zvykli sme si na seba.

     Na viedenské letisko sme ho odviezli celá rodinka s tým, že mu zmiernime stres z dopravy, ukážeme, čo a ako na letisku, keďže ho čakal jeho druhý let v živote. Sadli sme si do kaviarne, bavili sa o každodenných banalitách a odsúvali sme hlbšie témy na rozlúčku, akoby to malo pomôcť oddialiť jeho odchod. Rozlúčky sú zvláštne, privádzajú nás do rozpakov, snažíme sa neprejavovať príliš veľa emócií. My Slováci sme poväčšine takí, netlieskame v reštaurácii, keď niekto niekoho požiada o ruku, nerečníme do mikrofónu na pohrebe veselé historky zo života nebožtíka a málokto zo seba vychŕli prejavy zmiešaných pocitov pri rozlúčke na letisku. Máme čo robiť s hrčou v hrdle a všetko nevypovedané sa dá napísaťdo e-mailu alebo na sociálnych sieťach do správy. Tak to bolo aj s nami.

     Čo ma veľmi milo prekvapilo, bol fakt, že sa s ním prišlo rozlúčiť na letisko osem kamarátov. Jedna spolužiačka a sedem zahraničných študentov, ktorí sú na Slovensku cez AFS na celý rok. Bolo to veľmi milé, bola sobota, mohli ostať doma v posteli a rozlúčiť sa s ním telefonicky, napísať mu. Ale oni skoro ráno sadli na vlak, na autobus a prišli ho podporiť, objať, povedať "zbohom".

     O pár hodín vystúpil v Ríme, kdeho čakali rodičia a vzali ho na obed. Okolo pol tretej nám písal, že sa už desať minút neúspešne snažia zaparkovať a že má vianočné dé-ja-vú - už znova vidí zlaté prasiatka. Chúďa, u nás by o tom čase už olovrantoval. O hodinu už písal, že zjedol tri taniere lasagne s kusom mäsa a že už je "úplne polny".

     Večer strávili u strýka v Ríme a v nedeľu nám poslal video, ako si cestou domov v aute púšťajú pesničky Jarka Nohavicu. Doma mama uvarila večeru, ktorá mu veľmi nechutila, chýbala mu polievka. Pozvali strýkov a tety, aby sa podelil o zážitky.Všetko by bolo v poriadku, keby nemusel "bojovať" s rodnou taliančinou, ukričanou hlučnou rodinou a hlavne s dotknutou tetou, ktorá ho veľmi rýchlo poučila o tom, že predsa školstvo, móda, ľudia, jednoducho všetko je lepšie v Taliansku. A Slováci sú chladní. A sem-tam si nás pomýlila so Slovinskom, ale inak mala prehľad. Ešte šťastie, že náš študent našiel útočisko u strýka, s ktorým sa ochotne porozprával anglicky.

     A ešte s jedným človekom si užil privítanie - so starým otcom, posledným žijúcim starým rodičom. Vraj až u nás si uvedomil, koľko času, ktorý mohol stráviť so starými rodičmi, kým žili, zbytočne premárnil. A tak si teraz užíval rozhovor so starým otcom a rodičia ani netušili, aký extra bonus mu priniesla návšteva Slovenska.

     V pondelok som mu písala, aká bola prvá noc vo vlastnej posteli. Vraj, normálka, nič zvláštne, bola to "iba posteľ". Na obed uvaril polievku, čo sme ho naučili a pribalili sme mu aj koreniny. Mama vraj zjedla dva plné veľké taniere a bola nadšená. Bodaj by aj nie, keď predtým doma nepreložil slamku cez slamku. Ďalší bonus. Do školy išiel až v stredu, lebo kvôli karnevalu mali voľno. Veľmi sa tešil na spolužiakov a dopadlo to dobre, len verím, že sa vyvaruje ustavičného "to ja, keď som bol na Slovensku..."

     Posledný mesiac u nás sa už niesol v znamení rozlúčky. Po Novom roku ho chytila panika z toho, čo všetko nestihol. Nakupoval darčeky pre rodinu, batikovali sme tričká pre kamarátov, balil darčeky od nás. Na január si naplánoval nemožné, ale nevadí, má motiváciu, prečo sa sem vrátiť. Nevidel ešte hrady a zámky, iba čachtickú zrúcaninu, hoc´ krásnu a neboli sme v žiadnej jaskyni a veľa, veľa toho ešte chce vidieť. No a posledný týždeň chodil do školy o hodinu skôr, aby si vraj užil tú atmosféru. 

     Keď sa už blížil odchod, usporiadali sme rozlúčku s jeho kamarátmi a spolužiakmi (mimo domu pre istotu) a prenocovali u nás traja kamaráti - z Hong kongu, Talianska a dobrovoľník z Bratislavy. Bolo zaujímavé porozprávať sa s niekým z úplne odlišnej kultúry a dozvedieť sa aj iné veci, ako môžeme nájsť v dokumentoch. Svet akoby sa takýmito stretnutiami zmenšoval. 

     Jedna rozlúčka ale nestačila, pozvali sme aj susedov, s ktorými sme trávili spolu veľa času a nakoniec, posledný večer, sme strávili ako širšia rodina a do noci sme sa rozprávali s našim študentom aj o veciach, ktoré sme si nechávali na záver. Napríklad ho zaujímalo, podľa čoho sme si vybrali práve jeho. Jednoznačne na nás zapôsobila jeho usmiata veselá fotka s kopou bielych zubov, no a samozrejme bol dôležitý list budúcej rodine - nám. A nebolo o čom pochybovať. A nás zase zaujímal  predvianočný rozchod s jeho slovenskou láskou. Porozprávali sme sa trochu ako rodičia so synom a trochu ako dospelí a on nám prezradil, že ho to naučilo veľa nielen o vzťahoch k dievčatám, ale aj všeobecne k ľuďom. Dobrá škola života.

     Prešiel takmer týždeň. Chod našej domácnosti sa dostáva do starých koľají,jedna izba je znova prázdna, len pod plexisklom na stolíku nechal odkaz majiteľke izby a na jej motivačnú stenu pridal vlastnoručne vyrobený plagátik. V koši na prádlo je viac voľného miesta, vianočka, ktorú sme mu kupovali na raňajky, skončila v mrazničke, s nedeľným obedom sme sa trápili do stredy a na stole pri večeri sú zas len štyri taniere. Ale v šuflíku v linke je ich ešte dosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?