V novembri sme sa cestou do Košíc zastavili na Štrbskom plese. Len čo sme vystúpili z auta, ofúkol ho čerstvý závan tatranského vzduchu a vo Furkotke stál pri radiátore, až kým nám nepriniesli polievku. Pán majiteľ naňho pozrel s otázkou, prečo si nesadne a on, že: "zima". Majiteľ sa zasmial, vraj "zima vyzerá celkom inak". Cestou na Popradské pleso si navliekol na seba všetko oblečenie, čo mal, však už bolo asi len osem stupňov a neveriacky krútil hlavou, keď sme stretli turistov v krátkych rukávoch. No, to už bola aj na nás trochu silná káva.
Po túre sme sa zastavili ešte na kávičke v hoteli v Smokovci. Náš študent si zistil, kde sa nachádzajú toalety a po chvíli sa vrátil celý rozrušený, že vraj ho tam nejakí chlapi nechceli pustiť. Už sa mi začal dvíhať adrenalín, že kto s ním má aký problém, možno si ho pomýlili s nejakým utečencom, keď vyzerá trochu exoticky. Ale nie, kdeže, na toaletách bol práve náš pán prezident a bolo by čudné, keby pri vedľajšom pisoári stál niekto hocikto. Zasmiali sme sa na tom a on má krásnu spomienku na Tatry, kde takmer stretol prezidenta.
Niekedy na jeseň sme vymysleli slovenské nedele, kedy nikto nesmie povedať anglické slovo. Bolo to zábavné, veľakrát sme vyzerali ako pri hre aktivity, alebo sme sa len usmiali a nechali sme zložitejšie debaty na pondelok. Veľakrát sme sa zasekli na nelogických, či nevysvetliteľných slovách, ako keď so sa ho spýtala: "chceš ešte?" a on mi odpovedal: "ešte nie". Alebo keď sme sa snažili doslovne mu preložiť: "nechce sa mi". Stále z toho vyšlo len obyčajné "nechcem". Dožadoval sa doslovného prekladu "sa mi". A už skladá vety a rozumie takmer všetkému a máme z neho radosť. Minule priniesol jednotku zo slovenčiny. Síce z francúzskych spisovateľov a písomku napísal v angličtine, ale jednotka je zapísaná v slovenskom jazyku.
Blížiacimi sa Vianocami sa aj jeho zmocnila nákupná horúčka. Povedal, že ešte nikdy nenakupoval vianočné darčeky. Že u nich doma dávajú darčeky len rodičia deťom. A on dostal darček naposledy pred dvoma rokmi, pretože už nie je dieťa. Má sedemnásť. A už nezdobia stromček, pretože mama nevidí žiadny význam ozdobeného ihličnanu v domácnosti v súvislosti s kresťanským sviatkom. A nepečie. Žiadne vianočné pečivo. Pripravila som ho na to, že u nás doma budeme zdobiť stromček, vykrajovať medovníky, potom ich budeme zdobiť a tak aj bolo. Stromčeky sme ozdobili hneď dva, medovníkov bolo neúrekom, pri zdobení sme si urobili nealko čajovnícky punč a počúvali sme koledy od Tublatanky. Vravel, že to sú konečne vianočné pesničky, ktoré sa dajú počúvať.
To už prišla domov aj naša staršia dcéra z Dánska, takže nám bolo zas o trochu veselšie. Študenti si mali čo povedať, vymieňali si skúsenosti a čo-to sme sa nepriamo dozvedeli o jeho pocitoch po príchode k nám. O tom, ako prvé dni chodil vyjedať chladničku o tretej ráno, lebo nechcel veľa zjesť pred nami, alebo ako prvé ráno niekoľko hodín čakal v izbe, kým sa odhodlal prísť k nám. Áno, začiatky sú ťažké a s odstupom času aj zábavné.
Pred štedrým dňom mu manžel povedal o zlatom prasiatku. Samozrejme, chcel sa k tejto tradícii pridať. Keď sme si sadali k štedrovečernému stolu aj so starými rodičmi, povedal, že už vidí celé stádo zlatých prasiatok. Chutilo mu všetko - kapustnica, rezne, sviečková, ryby, oplátky aj koláčiky. Na druhý sviatok vianočný prišli aj druhí starí rodičia a švagor s rodinou na obed a spolu sme strávili krásne hlučné rodinné Vianoce. Náš taliansky syn skonštatoval, že sme viac Taliani, ako on. Večer išla mládež na štefanskú zábavu a odtiaľ sa vrátil nadšený. Aj dcéry vraveli, že mal okolo seba stále hlúčik dievčat.
Chceli sme vedieť, ako vyzerajú Vianoce u nich doma. Trávia čas s rodinou, navštevujú sa, hrajú spoločenské hry a 24. o polnoci dajú do jasličiek malého Ježiška. Darčeky si deti nájdu až ráno a na obed jedia bravčové koleno so šošovicou. Inšpirovali sme sa aspoň trochu a tieto Vianoce sme sa hrali oveľa viac, ako inokedy. Bolo to super.
No a čo vymyslieť na Silvestra? Tak, aby sme boli všetci spolu, aby sme sa zabavili? Vyhrala Vrátna, hotel Boboty, mali sme odtiaľ dobré skúsenosti z halloweenskeho pobytu. So snehom to síce tento rok nebola veľká výhra, ale po Novom roku sa už dalo lyžovať na umelo zasneženom svahu a talianskeho chlapca z juhu sme naučili lyžovať. Tešil sa ako malý, keď sa mu podarilo zlyžovať oblúčikmi malý svah. Silvestrovská zábava vyzerala presne tak, ako sme si ju predstavovali - nazdobená sála plná krásne oblečených ľudí s dobrou hudbou, programom, výborným jedlom, ohňostrojom a keď sme už boli unavení, izby boli blízko. Cestou do izby mi ešte náš deväťročný syn povedal, že je to hlúpe a smiešne, ale že mu každý rok príde ľúto, ako ten mladý Nový rok zvíťazí v bitke so starčekom starým rokom.
Po príchode domov nám za mestom zamrzla priehrada. Išli sme sa teda korčuľovať, už tam bolo plno a náš študent, vraj ešte nikdy nevidel zamrznuté jazero. Pri týchto zimných aktivitách nám trochu pripomína film Kokosy na snehu, ale odhodlanie mu teda naozaj nechýba. So svojou staršou na-chvíľu-sestrou sa vyobjímali na rozlúčku, ona odcestovala späť do školy a je dosť možné, že sa už nikdy neuvidia. Sú si trochu podobní. Potrebujú cestovať, skúšať a vidieť aj to, čo je za rohom.
Po večeroch sa niekedy pozabudneme a hodinku po polnoci ešte debatujeme o jeho skúsenostiach, plánoch, pocitoch. Vraj sa ani neteší domov. Páči sa mu lyžovačka, korčuľovanie na zamrznutej priehrade, hodiny gitary, zimný futbal v telocvični aj so spoločenskou dohrou, party a dievčatá, krásna príroda aj uvoľnenejší životný štýl ako u nich doma na dedine na juhu Talianska. Aj tie Vianoce. Vraj najkrajšie v jeho živote.
