Fenomén Youtube alebo Utubering festival v Prahe.

Autor: Miroslava Zifčáková | 30.6.2015 o 8:54 | Karma článku: 5,22 | Prečítané:  805x

     Tak trošku sa počet návštevníkov vymkol akýmkoľvek očakávaniam samotných usporiadateľov. Ale nie, takto som nechcela začať.       

     Pred mesiacom - dvomi nám náš 8-ročný syn povedal, že jediný darček na 9. narodeniny, ktorý si praje, je ísť na Utubering festival v sobotu 27. júna do Prahy. Čakali sme zvieratko, novú hru na x-box, futbalovú loptu, kopačky... No ale toto? Všetky neštandardné požiadavky sú okamžite zamietnuté. Ale potom nám to s manželom začalo vŕtať v hlave - Prahu máme radi,ešte stále je tam čo nové objaviť, možno taký predĺžený víkend s celou rodinkou... Zohnali sme ubytovanie, pripravili program na piatok a nedeľu, kúpili sme si lístky a už sme sa len tešili. Každý na to svoje.

    Tento sen nášho syna sme napokon splnili, pretože vidíme, že sledovanie a odoberanie vlogov svojich obľúbených "youtuberov" nie je len chvíľkovým rozmarom. Každý večer zaspáva pri ich amatérskych videách, napodobňuje ich, rozpráva o nich, keď nie je v škole ani na štadióne, sedí niekde s tabletom a zisťuje, čo je nové u Goga a jemu podobných mladých vzorov. Natočia krátke video, trochu upravia a zverejnia. Niektoré sú celkom vydarené. Môžete vidieť ako si jeden vyrába doma účes, ďalší leží chorý v posteli, lieta na lietadle, hrá video hru, natiera si tvár nutelou, rozpráva sa so šiškou alebo sa snaží niečo povedať ústami naplnenými penovými cukríkmi. Majú svoje prezývky - Gogo, Exploited, Hoggy... A majú svojich obdivovateľov a odoberateľov. Taký Gogo vyše 900 000! Veď aj vyhral prvú cenu za najobľúbenejšieho "youtubera" na festivale. A hneď tú krásnu cenu aj zlomil a mal hneď ceny dve a bolo to veselé. Celý Gogo!

     Tak sme sa na výlet zbalili, vzali si dovolenku a voľno zo školy, dokonca sme pre Goga vyrobili darček - prívesok zo šišky (tí, ktorí ho sledujú, vedia, prečo práve šišku). V piatok sme si užili Prahu, ale synátor sa už nevedel dočkať soboty. Ja som skonštatovala, že ma nemá čo sklamať, keďže nemám žiadne očakávania. Manžel predpokladal, že to bude v hale na letisku v Letňanoch. Hala rozdelená na niekoľko sekcií, prídeme, pozrieme, vypýtame si podpis od Goga, syn sa odfotí, kúpime mu tričko a pôjdeme šťastní objavovať zákutia Prahy. Aha. Nebudem vás naťahovať. Konalo sa to na letisku vonku, keď som približujúc sa k letisku videla tie davy ľudí, premkla ma hrôza, oblial studený pot. Ale potom nás už oblievali len teplé poty v rade na 2 minúty s Gogom v jeho "garáži". Postavili sme sa tam manžel, syn a ja pred 13.00. Však toto bolo hlavným cieľom tejto narodeninovej misie. O pol tretej sme začali prehovárať nášho syna, že ten podpis a tú fotku až tak veľmi nechcel a že človek nemusí mať v živote za každú cenu všetko, čo chce. Organizácia pribúdajúceho, rastúceho (hlavne zo strán) a hustnúceho davu pred Gogovou "garážou" bola prvé štyri hodiny nulová. My zúfalí, hladní, smädní, o iných biologických potrebách ani nehovorím. Synáčik slzy v očiach, že on ho chce vidieť a chce mu dať šišku a chce s ním fotku. Našťastie nás vystriedali naše veľké dcéry a vydržali to s ním do konca. My dvaja sme si odstáli hodinový rad na burger a hot dogy. Ten rad za nami bol bezpredmetný, pretože sa nám ušli posledné kusy. Uprostred festivalu. Chceli sme si objednať pizzu zvonku ku bráne, ale odmietli nám ju priniesť. Sediac pod dáždnikom a vlastným telom strážiac "obed" pre deti sme sa ich dočkali o pol siedmej. Vo mne sa vystriedali okrem nadšenia všetky možné emócie a skončili v apatii. Tá posledná emócia prišla, keď som videla tvár nášho syna. Chodiaca slnečná žiara. Mali fotky, podpis aj krátke video s Gogom a šiškou, z ktorej mal radosť. Na toto náš syn stál šesť a pol hodiny v tlačenici bez jedla a bez záchoda. Dobrovoľne. 

     S dcérami si zvykneme robiť rodinné kino pri filmoch ako sú Pelíšky, Eštébak, Občanský prúkaz, Probudím se včera, Sněženky a Machři (naozaj všetky české?) v rámci osvety, aby sa zorientovali v dobách zľahka minulých, v ktorých sme my vyrastali. Náš syn to pochopil po svojom a tiež nám robí osvetu. Púšťa nám na Youtube videá a my ako porotcovia hodnotíme to najlepšie. Áno, aj my by sme sa mali zorientovať v tom ich svete. A čo svet našich vnúčat?

     Ozaj, ako dlho by sme my dokázali stáť v rade na festivale nejakej slovenskej alebo českej televízie na fotku a podpis svojho obľúbeného herca? A ktorý by to bol? 

     Tak toto bol jeden z našich paradoxne najlepších a najstmeľujúcejších rodinných zážitkov. Ďakujem synáčikovi, že to vymyslel, dcéram, že boli naozajstné veľké skvelé sestry a Gogovi, že si neurobil plánovanú jeden a polhodinovú prestávku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?